PRÍBEH PRVÝ: NÁDEJ
Píše sa rok 2030 a ľudia …
No počkať, počkať, máš tam preklep, lebo je rok 2020.
Alebo to bude azda nejaké sci-fi?
Neboj sa. Pokojne sa usaď, zatvor oči a otvor uši a srdce. Veď čo je to budúcnosť? Iba nejaká polpriamka na časovej osi, ktorej počiatkom je prítomný okamih. Príbeh, ktorý Ti poviem, by nebol prvý, čo som o budúcnosti napísal a on sa potom nečakane splnil. Zabudol som ho predstaviť. Volá sa Nádej. Tak teda :
Píše sa rok 2030 a ľudia na uliciach sa v húfoch a chaose presúvajú z miesta na miesto. Na ich bezstarostných tvárach všade naokolo je vidieť, že hrôza menom COVID-19, ktorá tu práve pred 10 rokmi rozpútala peklo, rozosiala strach a státisíce hrobov, je nadobro preč. Či všetko zlé je na niečo dobré, je ťažké dokázať, ale v tomto prípade to platí. Koronakríza naučila ľudí pokore, už vedia, že nie sú pánmi sveta. Naučili sa viac načúvať prírode a menej populistickým lídrom, viac načúvať chudobným a trpiacim a možno aj niečomu vyššiemu, čo v tejto chvíli nemám odvahu ani pomenovať. Ľudia sa dokázali zomknúť v boji proti spoločnému nepriateľovi a nezabudli na to ani vo chvíli, keď svoje masky mohli definitívne zavesiť na klinec. Našťastie. Na ich šťastie. Pozdvihlo sa nazeranie na ochranu prírody, tajný výskum nových zbraní bol úplne zdegradovaný výskumom mierovým a tak teraz, 10 rokov po s napätím sledujeme prvú ľudskú misiu na Mars. Blíži sa okamih pristátia a reportáže na celom svete nehovoria o ničom inom. Napätie naprieč Zemeguľou ako pri penaltovom rozstrele futbalových majstrovstiev sveta. A Elon Musk na Floride počíta tučné zisky. No už je to tu. Začína živé vysielanie, obraz nie je úplne dokonalý, predsa len magnetické vyčíňanie Slnka má svoje dôsledky a počítajme s tým, že nejakú tú minútku mešká za realitou. Predsa len sú to milióny kilometrov. Ale zrazu ich vidíme, našich hrdinov vystupovať z pristávacieho modulu na neomylne červený povrch Marsu. Obrázky sú to fascinujúce, hoci kúdoly prachu, ktorý ešte nikdy ľudská noha nezvírila, by sme mohli s kľudom nazvať aj uvítací ceremoniál. Neviem si predstaviť pocity najbližších príbuzných našich astronautov pri sledovaní tohto prenosu. Radosť, že sú živí, že dosiahli svoj cieľ, že si ich bude ľudstvo navždy pamätať, skutoční hrdinovia a zároveň úzkosť – do hája, nech už je doma, pri mne, tu na tom gauči.
Len čo prach usadol, kamera pomaličky kopíruje terén a kameraman, študovaný geológ, opisuje každú zaujímavosť, čo vidí. V tejto rokline tiekla voda ešte pred pár miliónmi rokov a tamtá vymytá skala je dôkazom, že tu bolo kedysi rozbúrené more a tuto vidíme skalný útvar rozpadnutý v dôsledku straty atmosféry. A tuto, na chvíľu hlas zmĺkne. Musím to priblížiť. No to nie je možné. Neviem, priatelia, či tomu rozumiete tak, ako ja, ale táto 7-poschodová vežička postavená z kamienkov – okruhliakov, tak ako to bežne stretávame čoraz častejšie u nás na Zemi, pre tú nemám žiadne iné vysvetlenie, ibaže tu niekto už bol.
Ticho.
Priestor vyhradený pre energeticky náročné vysielanie práve skončil, no to, čo začalo, by sa dalo nazvať veľká pozemná hysterická vojna konšpirátorov a znalcov. V príspevkoch, ktoré začali chrliť všetky veľké i malé médiá všetkých kontinentov, sa objavujú teórie od výmyslu sveta. Samozrejme každý autor seba označuje za skutočného znalca a tých druhých za tých druhých. Opäť ožívajú teórie o Marťanoch, o UFO a iných civilizáciách cestujúcich naším vesmírom, ďalší znalci operujú fyzikálnymi zákonmi a vypočítavajú pravdepodobnosť, s akou takáto vežička mohla vzniknúť obmývaním vodou počas niekoľkých miliárd rokov, alebo ako sa mohla sama postaviť pôsobením vetra, búrok, či marsotrasením. O slovo sa hlásia aj teórie Boha a jeho všadeprítomnej Božej ruky a dôvod? Možno dozrel čas sa pripomenúť, alebo len taká hra s malými človiečikmi.
No vyznaj sa v tom. Verili by ste, že v tomto chaose zaručených právd sú tie, postavené na fyzikálnych zákonoch zavrhované a vysmievané úplne medzi prvými? Veď kto by už uveril, že sa kamenná veža postaví čírou náhodou sama od seba?
Premýšľam a hľadím na malého vnúčika Miška, ktorého mi život doprial. Nedávno mal rok a práve naňho trocha dohliadam. Je to úžasné a geniálne. Ešte pred pár mesiacmi bol iba splynutím dvoch mikroskopických teliesok. A vraj už vtedy bolo rozhodnuté, aký vysoký vyrastie, aký hlas bude mať, že bude mať schopnosť pochopiť 1+1, ale časom aj integrály a derivácie. Že z hlavy mu budú rásť vlasy a bude mať práve dve polovice zadku. A keď mu naň niekto naloží, rozplače sa, alebo sa rozplače od hladu, aby mama vedela a mama sa to nielen dozvie, ale aj obetavo pribehne. Miško sa ale hlavne strašne krásne smeje. Čo je to vlastne strašne? A čo je to krásne? Prečo mi tie slová dávajú nielen zmysel, ale aj popisujú, čo cítim? Ako to, že vôbec niečo také cítim? Miško sa práve hrá s drevenými kockami. Berie ich do úst, aby ich ochutnal, lebo chuť bol doposiaľ jeho kľúčový zmysel na poznávanie sveta. Už spoľahlivo tie kocky dokáže uchopiť rukou. Koľko mi to dalo roboty, než som to naučil nášho školského robota? Sadám si k nemu a postavím mu vežu. Má presne 7 kociek. Hádajte prečo. Miško sa usmieva, je prekvapený. Pomaličky sa rukou blíži k veži a zrazu „bác“. Miško sa zľakol, ale dedo sa smeje a pohladí ho, tak Miško sa s dôverou zapája do hry. Mimochodom, čo je to dôvera a prečo je tu? Dedo stavia a Miško robí bác a čo je pritom rehotu. Dedo skúsi aj inú emóciu. Zaplače „Miško mi zvalil moju vežičku a dedko plače“. No Miškovi sa aj to páči a tak sa v ňom prebúdza radosť zvaná škodoradosť. Po chvíli sa preto dedo opäť vloží do roly učiteľa a pomáha Miškovi postaviť jeho prvú vežičku. Potlesk a obdiv je odmena, ktorá spôsobí, že Miško dnes postaví nielen dvojposchodovú ale aj trojposchodovú vežičku, no a zajtra alebo hoc pozajtra by už o ťažisku mohol aj prednášať, … keby vedel rozprávať. Tých poschodí už bez problémov bude aj 7. Ako na Marse. Neuveriteľné.
A myšlienky mi opäť smerujú ku koronakríze a spomienke, ako dlho tie najlepšie vedecké tímy sveta s najmodernejšou technikou a biliónmi dolárov podpory hľadali liek i vakcínu na koronavírus. A počuli ste už vôbec niekedy niečo o syntetickej baktérii? Že aká to je? No vezmete potrebný počet atómov uhlíka, vodíka, kyslíka a pravdepodobne ešte niečo, do čoho sa nevyznám, lebo nie som biológ a podľa vopred určeného postupu, na ktorý prišiel nejaký múdry vedec, to dáte dokopy a potom miešate, zohrievate, trasiete, chladíte, pôsobíte svetlom, tmou a ktovie čím všetkým, až zrazu držíte v rukách baktériu schopnú množenia. A počul už niekto o syntetickom machu? Púpave?, Jablku? Muche? Ba nedajbože o syntetickom človeku? Nie naprogramovanom plastovom robotovi, o človeku, ktorého vyvinuli vedci z tých istých atómov, ako spomínanú baktériu hoci aj v podobe spermie, či vajíčka nesúceho originálnu génovú informáciu? Ľudia nie sú ochotní uveriť, že kamennú vežičku postavila na Marse za 13,8 miliardy rokov sama múdra matka príroda, hoci malé dieťa sa to naučí za pár dní. No ak zapochybuješ o evolúcii, s vedeckým posmechom ťa pošlú do múky, hoc ani tí najväčší géniovia – odborníci sami dodnes nedokázali vdýchnuť reprodukcie schopný život mŕtvej hmote. Jediné, čo dokázali, je zmutovať existujúce gény vírusov, či potravín tak, aby ľudstvu ublížili ešte viac, než jadrové zbrane. Nepotrebujem silnohubé vyjadrenia Trumpov a Johnsonov o tom, ako dokážu poraziť koronavírus. Je mi jasné, že spoľahlivo dokážu iba ak ublížiť komukoľvek pre svoj vlastný prospech. Nepotrebujem zaručené teórie tých najuznávanejších vedcov o pôvode vesmíru, ktoré nik nedokáže overiť. Nijaký osoh mi to neprinesie, hoc chápem, že aj vedci si na to svoje pivo musia nejako zarobiť. To, čo k životu potrebujem, je nádej. Nádej, že tu nie som náhodou, že veci, ktoré sa mi dejú, majú zmysel. Že hrôzy, ktoré sa dejú, majú aj rozumné vysvetlenie, aj keď k žiadnemu dokonalému som ešte nedospel. Potrebujem nádej, že o chvíľu, až precitnem z tohto príbehu a vrátim sa o 10 rokov späť, budem môcť žiť pre nejakú nádej. Napr. že tam, kde si Miško stavia svoje prvé vežičky a od radosti si ku každému jednému poschodiu zatlieska, tam pustím do reprákov veľmi pomalú magickú pieseň, čo roztancuje aj zranenú vílu. Apropo, aké postavenie má radosť, nádej, dôvera, obetavosť, svedomie v Darwinovej evolučnej teórii? Ako to, že sa tieto fenomény u druhu Homo Sapiens vyvinuli a z čoho?
