Chodiť dole hlavou ? Vyzerá to jednoducho, zavesíš sa nohami na Zem, spustíš hlavu a tými nohami prehadzuješ na ďalšie úchyty. Takto si žijú Austrálčania 🙃 Samozrejme žartujem, ale na južnú pologuľu sa zvyčajne dostanete tak nanajvýš raz za život, preto s väčšou úctou overujete fakty, ktoré Vás učili na fyzike a zemepise (dnešnej geografii) o gravitácii, slnečnej sústave, či o striedaní ročných období. Chlapcov z tímu Sabik som upozorňoval – bacha tam je v júli zima, zbaľte si do kufrov zimné veci. Nakoniec som bez vetrovky zabudnutej doma šiel asi jediný. Našťastie zima v Sydney je veľmi mierna a otužilí Austrálčania chodia mnohí v kraťasoch a naboso v sandáloch, hoci skoro ráno teplomer ukazoval bežne aj 7°C. Zo všetkých austrálskych geografických zvláštností som sa najviac tešil, že uvidím slnko putovať po oblohe sprava doľava. To sme však ešte netušili, že naša cesta na robotický šampionát bude – no povedzme si bez okolkov hororová.

Sústredenie v Dubaji.

Nebolo v pláne. Presnejšie – sústredenie bolo v pláne, ale nie v Dubaji. Tam malo byť len 6-hodinové medzipristátie. Kolega v práci mi vraví „Vybavte si víza v Dubaji, oplatí sa vidieť, keď už tam budete“. Dosť máme problémy s vízami do Austrálie, šikovne sme sa vyhli vízam v Číne tým, že letíme cez Dubaj a teraz sa mám patlať ešte s ďalšími vízami ? Veľmi rýchlo som túto variantu zavrhol, no o pár dní sme už žobrali na letisku v Krakowe „Pustite nás aspoň do Dubaja, tie austrálske víza už musia každú chvíľu prísť“. Chvíľa trvala 6 dní a čo to všetko obnášalo, je na ďalší článok. Každopádne víza do Dubaja sme dostali na Dubajskom letisku na počkanie, ani sme si ich nepýtali. Čoskoro sa hodili, lebo tráviť neznámo dlhý čas na letisku, to sme si radšej zavčasu zajednali hotel v tomto vychýrenom meste, kde ceny sú našťastie slovenské. Dubaj leží blízko Obratníka raka, takže slnko vychádza v júni o šiestej ráno, zapadá o šiestej večer a na obed je presne nad hlavou. „Máte tu riadnu horúčavu“, hovorím svojou lámanou Angličtinou taxikárovi, keď sme po chvíľke na verejnom priestranstve konečne v opatere jeho bezchybnej klimatizácie. Ten uznanlivo prikývne. Áno je tam 43°C. Horšie bolo pred týždňom, keď vonku zúrilo 51°C. Bol som mierne v šoku a vravím mu – My Slováci trpíme, keď je vonku 30°C. A on mi odpovedá – tak my tu trpíme, keď je vonku 60°C. Ľudia, dobrá správa. Aj 60°C vonku sa dá prežiť. V Dubaji máte klimatizáciu v každom uzavretom priestore. Aj vo výťahu, aj v búdke na autobusovej zastávke. Zážitkom pre Vás môže byť prechádzka viac než kilometrovým klimatizovaným preskleným tunelom plným eskalátorov (takže stojíte a idete), s odbočkami do mrakodrapov po ceste, s nevšednými výhľadmi na Dubajskú architektúru v blízkosti obchodného centra a najvyššej budovy sveta Burj Khalifa. Občas som si živo predstavoval, že sme na Marse a tie tunely sú jediné priestory s kyslíkom. Celodenný lístok na MHD sme využili a pozreli si aj klimatizované umelé lyžiarske stredisko s požičovňou lyžiarskej výstroje, bobov, vetroviek, čiapok, prilieb aj rukavíc v hale nákupného centra a zašli sme aj k moru Perzského zálivu. Plávanie v mori však odporúčam na Silvestra. V júni, keď teplota vody neklesne pod 35°C, jedine na vyhrievanie kĺbov. To bol náš zážitkový deň, ostatné sme venovali príprave na súťaž. Príprave, ktorá ešte stále výsledkovo zaostávala za tou minuloročnou kanadskou a nemálo energie sme obetovali aj vybavovaniu víz. Víza do Austrálie nám nakoniec po 5 dňoch čakania a neustálych intervencií cez ambasádu, priateľov, organizátorov súťaže udelili a tak hurá na letisko pre nové letenky a potom už smer Sydney.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Do Austrálie ani v špinavých topánkach.

Tí Austrálčania sú nejakí divní. Najskôr Ťa k sebe nechcú pustiť, aby si tam náhodou neostal. Potom ti na letisku zhabú všetko ovocie a zeleninu, aby si im tam nezavliekol pestovanie cudzokrajných plodín a keby si náhodou vystúpil z lietadla v špinavých topánkach, alebo si také doniesol v kufri, tak z letiska Ťa pustia iba, keď si ich na mieste očistíš. Takto to vyzerá v krajine, ktorá si chráni svoju biooriginalitu. Do súťaže nám stále ešte zostáva pár dní a v nedeľu je v Sydney Family day a s tým súvisiaca lacná doprava. Za 2,8 AUD (2 Eurá) môžete cestovať po meste celý deň, tak sme si v sprievode dávnych priateľov pozreli Opera House a okolie s prístavmi a previezli sa loďou popod známy prístavný most. Súťaž je už ale veľmi blízko, a tak príprava a aklimatizácia naozaj vrcholí. V kongresovom centre ICC strávime čoskoro 5 súťažných dní od rána do večera.

Šampionát v robotike sa začal

A je to tu. Roboty futbalové, záchranárske, opatrovateľské i zabávacie kam len oko dovidí. Spomínam na prvé videá z Robocupu, ktoré natočila manželka v rakúskom Grazi 2009 i na to, ako v Istanbule 2011 to bolo prvýkrát naživo predsa len viac ohurujúce. Každého z nás občas postraší – čo ak raz vo vojenských laboratóriách dôjde na sci-fi scenáre a roboty prevezmú vládu nad ľuďmi? Práve preto je, myslím, dobre, že sa rozvíja aj táto ľuďom prospešná robotika.

Deň 1: V našej kategórii Rescue simulation máme za sebou registráciu i technické interview, čo je prezentácia pred odbornou porotou o našej príprave na súťaž. Na podvečernom mítingu sa dozvedáme, ako bude súťaž počas nasledujúcich 4 dní prebiehať. Sú nejaké novinky v pravidlách, tak nám rozhodcovia ukazujú v detailoch, ako to vlastne reálne bude a do rána tak upravujeme softvér do želanej podoby. Zaregistrovalo sa 15 tímov, no na 16-ty sa ešte čaká, a tak sú všetci účastníci turnaja rozdelení do štyroch štvorčlenných skupín.

Deň 2: Tímov zostalo nakoniec 15 (žeby víza !?!), a tak skupiny budú nakoniec len tri päťčlenné. Dopoludnia je však Technical challenge – 3 hodinová súťaž jednotlivcov – po novom sa musia zúčastniť všetci účastníci tejto kategórie, a tak máme trampoty s tým, že máme o notebook menej. Nakoniec pomohli chlapci z Pustých Úľan a notebook nám na dopoludnie zapožičali. Pred rokom som bol na chalanov v tejto disciplíne hrdý – skončili ako nováčikovia štvrtí. Tento rok to veľmi nevyzerá, nesadla im mapa, nakoniec však opäť štvrté miesto. Pred nami len prvý Taiwan, druhé Rusko a tretie Chorvátsko. Popoludní začína hlavná tímová súťaž v skupinách. Sme v druhej skupine a máme tam za súperov tímy zo Slovinska, Mexika, Kanady a Brazílie. Slovincov poznáme, tí nás porazili v marci v Liptovskom Mikuláši, ostatní sú pre nás veľká neznáma. Dve a pol hodiny prispôsobovania softvéru novej mape trvá nekonečne dlho – teda pre mňa, trénera. A vybavujú sa spomienky na Montreal. Toto popoludnie nám pred rokom nevyšlo a k postupu zo skupiny vtedy nepomohol ani zdrvujúci finiš na druhý deň. Čas uplynul, ide sa súťažiť. Je to ako futbal – vždy súboj dvoch tímov, kto pozbiera vo vyhradenom priestore viac objektov a vyloží ich na základni – simulácia záchranných prác v uzavretom priestore. Dobre naprogramovaný robot dokáže za 8 minút získať bez problémov viac ako 1000 bodov. Počas troch hodín sa odohrá v skupine každý s každým všetkých 10 súbojov. Priebeh zápasov vo všetkých troch skupinách sledujeme na veľkoplošných obrazovkách. A tu sú naše výsledky z prvého dňa

Sabik (SVK) : SERŠ ZIGGI (SLO) 1420:1150. 
Sabik (SVK) : SAC SIM (CAN) 1730:490.
Sabik (SVK) : Flamel (MEX) 1400 : 1700.
Sabik (SVK) : #IncludeSunCity (BRA) 1380:910.

 Teda tri výhry a jedna prehra – to je už iný začiatok. Zo skupiny postupujú prví dvaja do semifinále. Je čas na zaslúžený relax, ale aj dotiahnutie drobných nedostatkov v softvéri pred ďalším súťažným dňom.

Deň 3: Až ráno sa dozvedáme predbežné poradie v skupine aj výsledky individuálnej Technical challenge. S malou dušičkou, nedávali sme totiž pozor na zápasy súperov. Priebežné poradie po prvom dni hovorí

1. Sabik (SVK) 9 bodov, 2. Flamel (MEX) 7 bodov, 3. SAC SIM (CAN) 6 bodov, 4.SERŠ ZIGGI (SLO) 6 bodov, 5. #IncludeSunCity (BRA) 1 bod

• 

• 

• 

A k tomu máme v rámci našej skupiny najlepšiu Technical challenge, ktorá sa nakoniec k výsledkom priráta. Sme prekvapení, potešení a odhodlaní, takže už len to nepokaziť. Na USB kľúči dostávame novú mapu a hor sa do práce. Dnes príprava 3,5 hodiny a potom po hodinovej prestávke, v ktorej sme okrem originál talianskej pizze stihli aj opraviť nejaké chyby, znova 10 zápasov v skupine každý s každým. Tu sú naše výsledky z druhého súťažného dňa

Sabik (SVK) : SERŠ ZIGGI (SLO) 2140:930.
Sabik (SVK) : SAC SIM (CAN) 2150:190.
Nasledoval priamy súboj o prvé miesto v skupine
Sabik (SVK) : Flamel (MEX) 2380 : 1640.
Sabik (SVK) : #IncludeSunCity (BRA) sme tiež vyhrali, ale už o nič nešlo a tak som ani výsledok nezapísal.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Pred nami najdôležitejší deň, skončíme už najhoršie na šiestom mieste, ale pohár je pohár a tak večerný relax opäť sprevádzajú vylepšovania softvéru po preskúmaní videa zo zápasu Sabik – Flamel. Ak si chcete pozrieť tiež a mať z toho lepší zážitok, pozrite si stručné pravidlá

Sabik z 1.miesta v skupine do semifinále !!!

Deň 4: Ráno začína výsledkami z predošlého dňa. V súťaži o pohár zostáva najlepších 6 tímov. V semifinále máme za súperov Japoncov a Portugalcov. Druhú semifinálovú skupinu tvoria Taiwan, Nemecko a Slovinsko. Súboje v semifinálových skupinách však začínajú inštaláciou mapy novej záchrannej misie a 3-hodinovou prípravou. Dnes to musí byť po 3 hodinách dokonalé, pretože pomedzi semifinálové zápasy už nebudú možné opravy programu. „Vyzerá to nádejne, podarilo sa nám v príprave nazbierať aj 3000 bodov“, hovorí Matej tesne potom, čo odovzdal rozhodcom USB kľúč s naším súťažným softvérom. Napätie by sa dalo krájať, no všetci sa pretvarujeme, že nič, normálka. Usadáme pred veľké obrazovky, spúšťame kameru a 1. semifinálový zápas začína …

Súboj je vyrovnaný do stavu 400:380 v náš prospech. Od tohto momentu preberáme iniciatívu a nebyť nešťastného omylu, kde namiesto drahého 360 bodového superobjektu náš robot zachránil len lacný 30 bodový a tiež slabšej poslednej dvojminútovky, padla by aj 3000-ka získaných bodov. Nakoniec

Sabik (SVK) : BRC (PRT) 2450 : 1170

Druhý semifinálový zápas v našej skupine hrajú Japonci a Portugalci. S napätím sledujeme svojho druhého súpera v semifinále. Po ôsmich minútach súboja tu máme výsledok

Ninja (JPN) : BRC (PRT) 2710 : 950

Ejha. Tí Japonci sú fakt dobrí. To bude boj. Ale dobrá správa je, že s istotou hráme prinajhoršom o 3.miesto. Posledný semifinálový súboj je ozajstným stretom Jánošíkovej družiny a Samurajov. Po prvom kole vedieme 1050:1040, akurát že súper si ušetril o pol minúty času viac. A skóre sa prelieva aj naďalej zo strany na stranu. 170 sekúnd pred koncom prehrávame 1320:1170, ale 42 sekúnd pred koncom už vedieme 2110:1880. Tep v žilách vysoko nad 100. Samuraj spoľahlivo vyloží objekty a preklápa skóre vo svoj prospech, zatiaľ čo Jánošík svoje veľké body vláči cez bažiny a čas sa chýli …. Koncovku zvládajú lepšie Samuraji

                               Ninja (JPN) : Sabik (SVK) 2230 : 2130

Aj v zápase o 3.miesto, ktorý je európskym duelom Slovensko : Nemecko, sa nám smola lepí na päty. Napriek tomu minútu pred koncom vedieme 1640 : 1460. Lenže súper si vezie body a my tie naše opäť nešťastne míňame. Zápas končí výsledkom

                               .exe (GER) : Sabik (SVK) 2100 : 1700

Ázijské finále Japonsko – Taiwan vyhrali napokon naši premožitelia Ninja Japonci.

Trochu smutní, trochu nahnevaní, ale napokon spokojní, že to všetko bolo so cťou, prijímame gratulácie a ešte stále nebalíme. Ďalší deň prináša ešte súboj supertímov, t.j. zmiešaných tímov z viacerých krajín. Rozhodcovia rozhodli, že supertímov bude 6, niektoré dvojštátne, iné trojštátne. A že 6 najlepších tímov z hlavnej súťaže (dnešných semifinalistov) bude do supertímov nasadených a ostatné sa k nim dolosujú. Takže odveta za dnešok. Ešte jedna šanca. Dolosovali nám Spojené arabské emiráty a Južnú Kóreu. Kórejcov napokon preradzujú inam. Chlapci zo SAE sú z Dubaja – aký paradox. Po hodinke zoznamovania vysvitne, že sú so svojím softvérom tam, kde my pred 18 mesiacmi a spojenie s tým naším bude komplikované. Ale chlapci skúšajú. Večer sme nakoniec zvážili, že Arabov využijeme na pomocné práce a do súťaže dáme náš opäť vylepšený softvér.

Deň 5: Súboj supertímov má opäť svoju mapu a na prípravu 2,5 hodiny. Opäť sú dve skupiny, ale tentokrát iba víťazi skupín postúpia do finále, pretože v súťaži supertímov iba celkový víťaz berie cenu. Vlastne ani nevieme poriadne, koho máme za súperov. Supertímy dostali iba písmenkové označenia A, B, C, D, E, F. Dnes ani žiadna prestávka, súťaž má skončiť o 13:00. Tak z rýchlika pridám aj to, ako sme dopadli. V skupine sme dosiahli jedno víťazstvo a jednu prehru, rovnako aj ostatné dva supertímy, tak došlo na prerátavanie skóre a skončili sme – druhí. A už sa mi ani nechce písať, aký kúsoček nás delil od istého postupu do finále. Teda v skupine druhí, celkovo v súťaži supertímov tretí. Dobojované. Ešte jeden deň venujeme prechádzke po miestnych vychýrených plážach. Konečne trocha reality – sviežeho vzduchu a vysokých vĺn a potom už len pobaliť a ide sa domov.

• 

• 

• 

Poďakovanie Najskôr chcem poďakovať chlapcom, bývalým aj súčasným žiakom CZŠ sv. Jána Krstiteľa Sabinov Samuelovi Gulášovi, Matejovi Kandráčovi (v súčasnosti už SPŠE Prešov), Filipovi Ondrejovi a Samuelovi Vargovčíkovi (CZŠ Sabinov) za obetavý prístup, vysokú dosiahnutú úroveň, skvelú reprezentáciu svojich škôl, mesta Sabinov aj celého Slovenska. Naša cesta by sa však nemohla uskutočniť bez finančnej podpory rodičov a najmä našich sponzorov, ktorými tento rok boli Nadácia EPH, Prešovský samosprávny kraj, Mesto Sabinov, 4road s.r.o., Arcibiskupský úrad Košice a mnoho ďalších individuálnych štedrých darcov.

Milé kolegyne a kolegovia.

Je polhodina po polnoci, vy už vstávate do školy, mládež spí a na peci sa varí hovädzí vývar, tak mám akurát polhodinku, aby som konečne podal správu o stave republiky  tom, ako sa tu v ďalekej Kanade máme a ako sa nám darí v súťaži.

Takže po mäkkom pristátí lietadla indickej spoločnosti Jet Airways v Toronte, nás na letisku čakala sesternica Sama Guláša s celou rodinou, pizzou, veľkým kufrom plným riadu a ďalším veľkým kufrom plným jedla a surovín. Dohodli sme sa pred cestou, že nám niečo základné na začiatok kúpi, aby sme znivočení po prílete nemuseli hneď hľadať nejaký supermarket. Niečo základné sa zmenilo na kompletný týždenný rodinný nákup pre 6 člennú rodinu + základná výbava do domácnosti – len tak pre informáciu nechýbalo 48 vajec, 24 jogurtov, 2kg arašidového masla, chlieb, mlieko, maslo, syrová pomazánka, šunka, slanina, ovocie, cereálie, 10 vešiakov, veď čo keď na internáte nebudú, plastové riady a príbory, veď čo keď na internáte nebudú a lietajúci tanier, keby sme sa nudili. Nedovolili mi to ani zaplatiť, takže máme ďalšieho sponzora, ktorý nám navyše pripravil nezabudnuteľný výlet k Niagarským vodopádom a gurmánsky zážitok v podniku Mandarin. Spoznávanie tohto zaujímavého kraja sme rozumne striedali s prípravou na súťaž. Dôležité sústredenie chlapcov obohatilo o mnohé programátorské vedomosti, zručnosti, stmelilo tím a dodalo sebavedomia. Prišli sme do Kanady so súťažným rekordom 1300 bodov po mesačnej domácej príprave a tu za týždeň sme prekročili vytýčený cieľ 3000 s rekordom 3340 bodov. Jakub nám vyváral dobroty (baby, čo ste slobodné, berte si ho) a čo sme ušetrili na strave, sme nakoniec preplatili na lístkoch na vlak. Kalkulované ceny, ktoré sme našli na internete totiž platia, keď si kúpiš lístky mesiac dopredu. V 3-miliónovom Toronte sme za týždeň ešte prechodili pobrežie Ontaria, vyviezli sa na CN Tower – do roku 2010 najvyššia budova sveta a navštívili úžasné morské aquarium.

Od štvrtka sme už Montreale. Máme apartmán v pokojnej štvrti. Vedľa nás bývajú Moslimovia, oproti Americkí černosi a hneď vedľa mladá rodinka belochov. Iná farba pleti a vierovyznanie tu ľudí nedráždi. Pred súťažou sme ešte stihli navštíviť olympijský park, kde v 1976 získal zlato aj náš Anton Tkáč, pozreli sme si západ slnka s panorámou mesta z ostrova uprostred rieky svätého Vavrinca a vyliezli sme na kopec Mont Royal, okolo ktorého je vybudované mesto Montreal.

Angličtinu vystriedala Francúžtina, tak sme sa už naučili pre život dôležité veci :

1. Merci
2. Utilisez la sortie de l’autre côté

V metre strávime 2x 30 minút denne + 6 zastávok autobusom. Každý deň nám niekto spríjemňuje cestu do haly muzicírovaním v podchode. To je fajn, lebo decká nám odoberú o 8:30 a vrátia až po 17:00. Vidíme sa síce, aj ich zásobujeme jedlom a pitím, ale oni nemôžu von, aby im náhodou niekto nepomáhal. WC majú v areáli a to im musí stačiť. Našťastie sú dni, keď je doobeda iná súťaž ako poobede, tak vtedy majú hodinu prestávku. Inak makajú ako roboši vo fabrike. Dostanú zadanie, 2-5 hodín na ňom pracujú, potom zvyčajne zápasy so súpermi a pomedzi to ešte vylepšovanie stratégie.

V nedeľu mali interview, kde ich pochválili za Angličtinu aj niektoré technické riešenia, v pondelok ráno bola Technická challenge – súťaž jednotlivcov, z ktorej sa tímu ráta priemer dosiahnutých výsledkov. Povinne sa súťaže musí zúčastniť aspoň polovica tímu. Naši mali 3 notebooky, tak išli traja a po 3 hodinách boli so sebou spokojní. Zadanie zvládli ako 4. najlepší tím, pred nimi skončili len Singapur, Taiwan a Irán, za nimi ďalších 19 tímov. Tu sú výsledky :

Poobede dostali druhé zadanie a tam unavení, lebo do noci odovzdávali elektronicky dokumentáciu, spravili chybu a keď ju nevedeli nájsť a chceli opraviť, vyrobili ďalších 10 chýb a 3 súboje proti Singapuru, Portugalsku a Taliansku prehrali na debakel. So Singapurom dokonca približne 2600 : 450. Troška im opadlo sebavedomie, boli otvorení aj radám, čo ako zmeniť a o druhej v noci sme našli aj tú prvotnú chybu, bol to jeden chýbajúci výkričník v 800 riadkovom texte programu. Ten výkričník znamenal, že robot sa otáčal o 180° vtedy keď nemal a neotáčal vtedy, keď mal. Čistý chaos, nedalo sa na to pozerať. Dnes to už bola iná pesnička. Najskôr sme porazili v odvete Portugalcov približne 1200 : 700, potom to chlapci po konzultácii ešte vylepšili a aj keď to na borcov zo Singapuru nestačilo, tešili sme sa z dobrého výkonu. Skončilo to 2450 : 2100. Posledný zápas sme deklasovali Talianov cca 1700: 1050. V hlavnej súťaži už môžeme skončiť prinajlepšom na 7. mieste, ale máme ešte dve šance – vyhrať Friendly turnaj tých, čo nepostúpili do 6- členného play-off a zabojovať o úspech v súťaži supertímov, kde budeme spolupracovať s Portugalcami a Japoncami.

2:37 Hovädzina uvarená, môžem ísť spat.

Ak bude niečo nové, tak zasa napíšem. Máme ešte v pláne omšu v nádhernom Notre Dame. Síce po francúzsky, ale zadarmo 🙂 Inak sa platí vstupné.

V pondelok, ak Boh dá, do videnia.

P.S. Šťastne sme sa vrátili. Vo Friendly turnaji nakoniec 5.miesto, čiže celkovo v hlavnej súťaži 11.miesto a spomedzi 8 supertímov sme v pavúku po štvrťfinálovej výhre postúpili do semifinále. Tam po prehre s neskoršími víťazmi boj o 3.miesto, ktorý sme znova vyhrali. Montrealský Notre Dame bol nakoniec súdený len niektorým :-(.

Za tím Sabik

PVRG

Televízia LUX už niekoľko rokov organizuje súťaž amatérskych videí, v ktorej je z roka na rok silnejšia konkurencia. Po štvorročnej prestávke mala Cirkevná ZŠ v súťaži opäť zastúpenie, tentokrát vďaka novovzniknutému tímu reportérov školskej televízie TV Prophet. Tento rok bolo úlohou súťažiacich spracovať video na tému „Môj dar“. A to teda bola výzva. Dar pre mňa ? Dar odo mňa ? Scenár sa nerodil ľahko, ale nakoniec myšlienky do seba zapadli, natočené scény reportéri aj zostrihali a po odoslaní videa boli so sebou celkom spokojní. V prvom kole súťaže išlo o to postúpiť do finále. Postupovali dva tímy na základe internetového hlasovania a dva ďalšie tímy do finále posunula porota. Práve hlas poroty, ktorá v relácii Doma je doma hodnotila a porovnávala jednotlivé práce, rozhodol, že reportéri TV Prophet do finále postúpili a porota nakoniec do finále pozvala ešte piaty tím. Vo finále to už bolo len a len na internetovom hlasovaní a v ňom sme nakoniec skončili druhí. Veľkým zážitkom pre našich malých reportérov (a hercov) v zostave Terka Ondková, Terka Reváková, Peťo Ferenc  a Peťo Švec zo 6.A pod vedením Mgr. Jakuba Bačinského bola účasť v živom vysielaní relácie Doma je doma v TV LUX v Bratislave. Súťažné video si môžete pozrieť TU.

Režisérske umenie Terky Vargovčíkovej si pripomeňme iným krátkym videom.

Projektové vyučovanie ? – Vyskúšajte si to tiež.

Môžete dostať od detí aj takúto spätnú väzbu.

Najväčší zážitok ?

“Nové vedomosti, zábavná cesta vlakom.” (Laura)

“Stavanie búdky” (Samuel)

“Koľko sme sa nasmiali pri tímovej práci” (Dominika)

“A ako sme dali tú scénku a tímovo zvládli stres na súťaži” (Sebastián)

“Samotný súťažný deň FLL a všetky jeho výzvy“  (Tadeáš, Terka)

Ktoré aktivity by si chcel zaradiť do normálneho vyučovania ?

„Všetky boli super, ale pri tímovej práci v škole by sme sa všetci počúvali a aj naša konverzácia by bola lepšia“ (Dominika)

„Tímovú prácu“ (Terka, Tadeáš)

„Získavanie informácií hravou metódou“ (Laura)

„Ja by som do vyučovania zaradil scénku“ (Dávid)

„Viac programovania, lebo to budem potrebovať “ (Martin)

Čo nové si sa vďaka FLL dozvedel, naučil, vyskúšal ?

„Mohli sme si vyskúšať prácu sokoliara.“ (Laura, Sebastián)

„Vyskúšal som si svoju odvahu“ (Dávid, Šimon)

„Naučil som sa veľa vecí programovať“ (Martin, Šimon)

“Získavanie informácií o netopieroch z internetu aj v rozhovore s chiropterológom p.Fulínom” (Tadeáš)

„Strihanie videa, ako robiť aktivity pre deti a vyskúšala som si herectvo“ (Terka)

„Že robotika je ťažšia ako obyčajné programovanie. Na robota vplývajú aj malé zmeny prostredia“ (Samuel)

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

A čo to vlastne FLL je ? First Lego League je celosvetová súťaž určená pre deti od 9 do 16 rokov, ktorá spája aktivity robotiky (konštrukcia a programovanie robotov zo stavebnice LEGO pre plnenie súťažných úloh) s riešením celosvetových problémov. Tento rok bolo témou výskumného projektu “Spolužitie ľudí a zvierat”, ale pre ilustráciu v minulých rokoch sme tu mali tému “Ľudia a voda”, “Ľudia a spracovanie odpadu”, alebo tiež tému “Nové metódy vo vzdelávaní”. Deti pracujúce v najviac 10-členných tímoch dostanú isté návrhy, indície, nápady, ale nakoniec si musia sami zvoliť konkrétnu úlohu, ktorú budú riešiť. Tento rok sme do súťaže pripravovali dva tímy – jeden zostavený celý zo žiakov CZŠ sv.Jána Krstiteľa v Sabinove a druhý tím, v ktorom spolupracovali deti z troch sabinovských základných škôl (CZŠ, SZŠ a ZŠ Komenského). Tím CZŠ Sabik si vybral pre svoj projekt úlohu Záchrana sokolov hniezdiacich na budove CZŠ, vyrobil polobúdku pre letné hniezdenie sokolov, pripravil náučný panel o sokoloch, navštívil sokoliarov, spolupracoval s ornitológmi a pripravil nádhernú prezentáciu všetkých svojich výsledkov, ktorú ohodnotil prvý muž slovenskej robotiky Pavel Petrovič slovami „Toto nemalo chybu“. Porota ho nakoniec ocenila „iba“ druhým miestom. O čosi lepšie sa darilo druhému – zmiešanému sabinovskému tímu Progresbot. Jeho výskumný projekt o netopieroch mal tiež niekoľko hodnotných výstupov – búdka, náučný panel, webová stránka. Najväčším zážitkom však bola zábavná hodina prírodovedy o netopieroch, ktorú sme pripravili pre deti v školskej družine. Projekt bol nakoniec ohodnotený ako štvrtý najlepší, avšak tím Progresbot zabodoval v ostatných disciplínach. Získal druhé miesto v disciplíne „Tímová práca“ a tiež v disciplíne „Robot design“. Najväčším ocenením bolo druhé miesto v celkovom hodnotení. Porota si určite všimla aj bohaté využívanie senzorov robota a tak ocenila prácu nášho tímu udelením mimoriadnej ceny.

Náš prvý cieľ – Praha

Je tesne pred polnocou 23.6.2016, máme konečne zbalené a vyrážame na cestu. V aute so šoférom, trénerom, učiteľom i manažérom v jednej osobe štyri mladé nádeje robotiky. Aj keď robotika je možno iba aktuálna výzva. Dohodnime sa, že štyri mladé nádeje. A k tomu ešte v batohu dve umelé inteligencie – roboty. Súťažiť v Lipsku bude len jeden z nich. Ktorý ? Ten lepší. Takže teraz sú vlastne súperi. Prvý cieľ naše j cesty je Praha. Kedysi hlavné mesto nášho Československa, dnes už len hlavné mesto nášho suseda – Českej republiky. Nie všetci sme tam už boli a nie všetci sme vôbec niekedy boli v nejakom metre, no nikto z nás nemá Prahu prelezenú od A do Z. Naša terajšia návšteva to oveľa nevylepší, ale aspoň čo to. Ráno prichádzame včas na zápis na vysokú školu – ČVUT. To Maťovi sme vyšli v ústrety a vyrazili na cestu tak, aby sme zabili dve muchy jednou ranou. Čakanie sme si spríjemnili prvým malým výletom metrom. Potom už spoločne obdivujeme Pražský hrad s čestnou strážou a Chrám sv. Víta, Karlov most cez Vltavu, Pražský orloj na Staromestskom námestí, sochu sv. Václava na Václavskom námestí aj nádhernú scenériu Vyšehradu.

• 

• 

• 

• 

To nás už po šichte čaká náš nový hostiteľ Janko, u ktorého trávime víkend – prvú časť nášho sústredenia. V dome vo Velkých Přílepoch na západe Prahy je našťastie dosť miesta rozložiť naše caky-paky a bzúkať motorčekmi i šuchtať po klávesniciach. Janko očarený našimi robotmi si potajomky vyhľadáva na internete cenové ponuky LEGO Mindstorms stavebníc a veruže nemalou časťou výplaty aj podporí tento skvelý LEGO projekt. Nový koníček chlapca, ktorý hoc aj s prvými šedinami na hlave ešte stále neodolá detským a hlavne mozog osviežujúcim zábavkám. V sobotu sa sústredíme (rozumej pracujeme na vylepšovaní našich robotov) celý deň. Len trocha vystrčíme nos do blízkeho okolia, spravíme si nákup a v podvečer privítame deti od susedov – malé robotické predstavenie môže začať. Nedeľa síce tiež začína pracovne, ale spríjemníme si ju výletom do Ameriky. Kam ?!? Nepoznáte Ameriku ? Malú Ameriku i Veľkú Ameriku ? Tak pozrite aspoň naše fotky z týchto zatopených lomov neďaleko známeho zámku Karlštejn. To by bol hriech ten zámok nenavštíviť, keď už sme tu a tak sme nezhrešili. Ešte jednu a poriadnu návštevu aj s prehliadkou interiérov zámku by to ale niekedy v budúcnosti chcelo. Po dobrom jedle, pár fotkách a suveníroch sa vraciame do Prahy, balíme a vyrážame na ďalšiu cestu. Večer nás už totiž čakajú naši ďalší hostitelia v Krásnej Lípe.

 Krásna lipa v Krásnej Lípe

• 

• 

• 

A trocha sme meškali, napriek tomu nás hostitelia počkali s chutnou večerou. Celé podkrovie zaujímavého penziónu Fabrika v Doubiciach neďaleko prihraničného mesta Krásná Lípa je na tri noci naše a skvelé jedlo ráno i večer zdarma, presnejšie sponzorsky od firmy Novia Fashion, ešte presnejšie od nášho trénera, ktorý si to do firmy musí ísť odpracovať. Nemôžeme ho sklamať a tak bzúkame motorčekmi a šuchtáme prstami po klávesniciach ďalej. Pondelok je deň, keď sa musíme rozhodnúť, ktorý robot pôjde súťažiť. Večer totiž vypĺňame technický formulár Robocup Rescue a v ňom chcú po nás fotku robota. Naše dva roboty sa teda nepodobajú a tak rozhodnutie padlo – neľahko, ale predsa. Ďalej pracujeme už len na robotovi, ktorý sa narodil Maťovi a Stanovi – našim dvom členom tímu z SPŠE Prešov. Dvaja Samovia však nezostávajú bokom. Treba chystať aj dokumentáciu, plagát, prezentáciu, vymýšľať stratégie a nosiť vodu. Vonku našťastie prší a tak nás to netrápi, že práce je stále veľa. Akej práce ? No robot občas neposlúcha. Má ísť po čiare a on nejde. Alebo na križovatke zle odbočí, alebo prekážku neobíde, z rampy spadne a tak stále dookola. Jedno opravíte, druhé prestane fungovať, ale musíme na to prísť sami. Je teplo a preto občas vybehneme prevetrať sa von. Keď sa tréner vráti, tak zájdeme na nákup a poriadne si obzrieme krásnu lipu na námestí Krásnej Lípy. Zábavná je aj fontána hneď vedľa. Námestie dýcha novotou, vidieť, že žije turizmom, ale ďalej od centra nájdete ešte mnoho starých chátrajúcich budov – pozostatkov po sudetských Nemcoch. Tréner vravel, že je tu nádherná príroda Česko-Saského Švajčiarska. Čo to presne znamená, to nechápeme, ale v stredu ráno, keď odchádzame konečne do Nemecka, nás občas scenéria za oknami auta prekvapí. Tak snáď niekedy nabudúce aj s poriadnym výletom.

Drážďany

                Cieľ dnešnej cesty je konečne v známom veľtržnom komplexe v Lipsku. Na polceste máme ešte zastávku v Drážďanoch, kde na nás čakajú kamaráti z tímu Primaškolák SZŠ Sabinov a kľúče od bytu v Lipsku, v ktorom budeme bývať počas súťaže. Primaškoláci sú v Drážďanoch od pondelka a zostávajú tam celý čas, chystajú sa dochádzať do Lipska každý zo štyroch súťažných dní. Nebude to jednoduché, ale odmenou im bude zázemie sestry ich pani trénerky, ktorá našim obom tímom príjemné ubytovanie v dobrej cene sprostredkovala, za čo sme jej veľmi povďační. Primaškoláci vyzerajú byť spokojní a pripravení, našťastie pre nás sú v inej kategórii. Po krátkej zastávke ich opúšťame a mierime do Lipska.

 Konečne Robocup

                V Lipsku mierime najskôr do nášho bytu zložiť veci. Bytový dom sme našli ľahko, ale byt, to bola celkom zábava. Skúšali sme strkať kľúče do zámku na každom poschodí. Aj nám jeden vystrašený dedko otvoril. Až sme nakoniec zistili, že byt je na prízemí. Hehe prehliadli sme ho. Byt skvelý, trojizbový aj s balkónom. Berieme si náradie aj robotov a ponáhľame sa do haly, kde budeme trčať dlho do noci. Najskôr prevzatie visačiek a tašiek s programom akcie, mapami haly aj celého Lipska a reklamnými materiálmi sponzorov a potom už naše kroky vedú na miesto činu. Hoci nováčikom je len Stano, všetci sa rozkukávame, pretože ono je to aj tak každý rok trocha iné. Tento rok sa stretávame v prvom rade s nemeckou precíznosťou. Súťažné ihriská v juniorskej kategórii Rescue sú zatiaľ zakryté, ale na tréningových sa už veselo skúša. Hlavne, že máme pokoj od trénera (žartujem), do súťažného priestoru ho k nám až do nedele nepustia. Komunikácia pri mantineli a v uličkách je samozrejme povolená.

Súťaž začala

                Vo štvrtok už ide to tuhého. Noc bola krátka, vylepšovali sme ešte senzory na snímanie okolia. Dnes máme 3 jazdy a interview k tomu – bude to náročné. Konečne dorazili aj Primaškoláci. LTT stihli registráciu a už ich čaká prvé pódiové vystúpenie. Nás tiež, tak sa navzájom nevidíme. Naša prvá jazda – boli sme trocha nervózni a spravili sme aj taktické chyby. Škoda, ale hoc nie sme nováčikovia na Robocupe, sme prvýkrát v kategórii Rescue a je to veru o dosť iné ako na Slovenskom národnom kole Robocupu. Náročnejšie ihrisko, silnejšia konkurencia. Po prvom dni sme nakoniec niekde na začiatku tretej desiatky. Ešte je šanca prebojovať sa vysoko. Chce to len opraviť zopár chýb. Skúšame vyladiť rýchlosť, križovatky, prekážky, rampy aj cieľovú miestnosť s loptičkami. Druhý deň začína parádne. Dostali sme sa do cieľovej miestnosti a zobrali sme a umiestnili do zásobníka dve loptičky. Posúvame sa v poradí vyššie. Chce to ešte program trocha vyladiť. Ale ako to už býva, hovorí tréner, opravou jednej chyby zavlečiete do programu dve ďalšie. Tak presne to sa nám stalo a po druhom dni sme stále v tretej desiatke.

• 

• 

Primaškoláci majú za sebou druhé vystúpenie a tvária sa spokojnejšie. Je to super, lebo lepšie z dvoch sa počíta. Majú za sebou aj technické interview a v individuálnej kategórii ich už čaká iba technická prezentácia – novinka v kategórii OnStage.

My máme pred sebou ešte posledné dve jazdy v individuálnej kategórii. Už to z biedy nevytrhneme, ale máme ešte šancu v supertímoch. Obzrieme si teraz ostatné kategórie a hlavne súťaže dospelých. Tam je načo sa pozerať. A večer máme ešte párty. Tí Nemci sú zvláštni. Celé dni nás zdierajú. Za blbú palacinku vyhodíte 4 Eurá a potom Vás pohostia na párty zadarmo tak, že idete prasknúť. Vtipné atrakcie k tomu – jazda na bicykli s vajcovými kolesami, plážový volejbal, basketbal, živé kalcheto, jazda na elektronickom divokom býkovi. A hádajte koho sme dostali do supertímu ? Nemcov – domácich.

• 

• 

• 

 

 

 

 

Ešte Supertímy a zbohom Lipsko

Tak sa tešíme a ich tréner tiež. Je to pekná náhoda, že práve on učil niekoľko rokov v Poprade, tak vie dokonca aj po Slovensky. Dorozumieme sa aj keby anglické slovíčka chýbali. Paralelne bežia Majstrovstvá Európy vo futbale. My sme už vypadli práve s Nemcami, ale Nemcom teraz ideme fandiť (aspoň naoko) vo štvrťfinále. Horšie je, že nás čaká ešte jedna nočná. Na súťaž supertímov už zverejnili úlohu, tak sme u našich nových nemeckých priateľov na hoteli celú noc a makáme na tom, aby sme naškriabali čo najviac bodov. Máme geniálny plán, už len aby vyšiel. Nemecký robot – lepší na čiare a medzi prekážkami splní svoj diel úloh a potom náš zvalí most a pozbiera loptičiek, koľko stihne. Ideme do boja o medaily. Prvá jazda – všetci, čo šli pred nami majú čistú 0 a my už máme prvých 10 bodov, ďalej však čakáme na splnenie misie nemeckého robota a ten nie a nie odovzdať štafetu. A nakoniec to ani nedal. S desiatimi bodmi sme ale medzi najlepšími. Rozhodcovia zjednodušia trať a druhú jazdu už zvláda niekoľko supertímov, žiaľ náš nemecký kamarát ani na druhý pokus neodovzdal štafetu. 20 bodov už na stupne víťazov nestačí. A čo Primaškoláci ? Aj oni majú súťaž supertímov, kde dostali Japoncov a Holanďanov. A svoje nové vystúpenie zvládajú so cťou, tak čakáme na popoludňajšie výsledky. Čakanie a hlad vypĺňame bagetami a poslednými spomienkovými fotkami na Robocup 2016.

• 

• 

• 

• 

A konečne tie výsledky –  prezrádzajú, že nič. Jediným slovenským medailistom je v tomto roku robotické futbalové družstvo Pustých Úľan v súťaži supertímov. Súťaž sa skončila, ostáva zatlieskať víťazom, zbaliť kufre, natankovať plnú nádrž, presunúť sa ešte na jeden deň do Drážďan a potom domov.

Z Drážďan domov

                Toto nemecké mesto si pamätám z učebníc dejepisu ako jedno z najviac zbombardovaných nemeckých miest v 2. svetovej vojne. A je tu vraj aj slávna obrazová galéria. Hľadáme na internete otváracie hodiny a ono v pondelok zavreté všetko celý deň. Toto nám síce nevyšlo, napriek tomu vchádzame do centra obzrieť si, čo sa dá aspoň zvonku. A veru je načo pozerať. Našťastie bomby padali niekam inam, pretože kus krásnej histórie v centre zostal. Aj samotné priestory galérie, hoc len zvonku, sú nádherné. Nechávame sa tým trocha uniesť, aj pouliční muzikanti k tomu prispejú. Pár fotiek, vtipných panorám, suvenírov a už je čas ísť. Ešte jeden chutný obed a káva od našich hostiteľov – Primaškolákov, ktorí nás v Drážďanoch prenocovali a ideme domov. Primaškoláci tu ešte pár dní zostanú, oni si spravili sústredenie po súťaži. Ďakujeme za nezabudnuteľné zážitky všetkým, ktorí nám k tomu dopomohli. V súťaži sme síce neuspeli, ale už vieme, že nie je jedno, či 10 za sebou idúcich príkazov IF má aj vetvy ELSE alebo nemá. Tréner síce pretáčal očami, ale hold niečo sa treba naučiť na vlastných chybách. Toto už nezabudneme. Je utorok 5 hodín ráno a my sme konečne doma. Tak hurá na prázdniny.

• 

• 

Za skvelých 12 dní na Robocupe 2016 ďakujeme Nadácii ESET a mestu Sabinov

„Dze v chmaroch organizuju Čiňani tote roboticke majstrovstva šveta ?“ hovorili sme si po vybojovaní postupu, až kým sme nenašli na internete, že Hefei je metropola východočínskej provincie Anhui s počtom obyvateľov v meste vyše 8 a pol milióna. Na chvíľu nám spadla sánka, ale otriasli sme sa a hrdo pustili do prípravy, pretože nie je umenie mať milióny obyvateľov, umenie je z tých 12 tisíc doviezť na svetový šampionát dva súťažné tímy. Sabinov, presnejšie naša Cirkevná ZŠ sv. Jána Krstiteľa boduje v tejto súťaži pravidelne už od roku 2008, ale dva tímy z dvoch škôl malo naše mesto v medzinárodnej súťaži tento rok prvýkrát. Za to, že náš sen o Číne sa nerozplynul, ale naopak zhmotnil, patrí veľká vďaka aj našim sponzorom. Do tak vzdialenej a exotickej krajiny sa my Slováci dostaneme zvyčajne nanajvýš raz za život a preto sme tam nešli len tak pričuchnúť ale poriadne sa nadýchať atmosféry tohto sveta ryže, šikmých očí, obrázkového písma a stále živého komunizmu.

Štyria bojovníci z CZŠ sv. Jána Krstiteľa Samuel Guláš, Samuel Vargovčík, Adam Božek a Lukáš Falat si klasické prázdniny začali užívať až od 4.augusta. V ten pamätný okamih zvítania sa s rodičmi a vôňou domova po návrate im bolo možné z očí čítať aj „Stálo to za to“. Najskôr náročná príprava doma – vymyslieť choreografiu vystúpenia, skonštruovať roboty, postaviť kulisy. Dni plynuli rýchlejšie ako inokedy, niečo nám ostalo na dokončenie aj do Číny. Aklimatizujeme na ostrove pri Šanghaji, cez deň pri mori a po večeroch programujeme, vylaďujeme detaily pohybu robotov. Pomedzi to ryža trikrát denne, vajce a na spestrenie morské príšery na tanieri, k tomu paličky a čínsky čaj – začína sa nám zužovať zrak. Náš hostiteľ dostal prezývku Dui Lui Hui, stará sa o nás príkladne, len našim žalúdkom vôbec nerozumie.

Po troch dňoch znova plné kufre, pár hodín rýchlovlakom a už sme súčasťou 8 miliónového davu. V Hefei dostávame do daru Karolínu. Jej úžasná Angličtina a ešte úžasnejšia starostlivosť a obetavosť boli pre nás záchranou v tej spleti znakov neznámeho písma a slov neznámej reči. Len ruky, nohy, úsmev a snahu porozumieť – to máme s Číňanmi spoločné. Športová hala chránená pred teroristami lepšie ako letisko nás rozdelila – deti v súťažnej aréne, učitelia v hľadisku. Poručeno Bohu, ale aj Karolíne, ktorá je našou spojkou. Technické interview pred medzinárodnou porotou zvládajú deti na prekvapenie výborne (predsa len z tej Angličtiny v škole sa niečo na nich nalepilo), nasleduje finálna montáž kulís a robotov (čo sa rozbilo v lietadle, treba zaplátať), tréningy a súťažné vystúpenia. Tento rok to nevyšlo, deti zaplatili nováčikovskú daň v náročnej secondary kategórii (nad 15 rokov), ale majú skúsenosti, ktoré sú na nezaplatenie – technické a programátorské zručnosti, verejné vystupovanie, koordinácia činnosti v tíme, komunikácia v rámci supertímu, kde dostali Japoncov, Taiwancov a Maďarov. Naši mladí robotici už dobre rozumejú obľúbenému vyjadreniu športovcov: „Dali sme do toho naozaj všetko“.

• 

• 

• 

• 

• 

23. júla je po súťaži, a tak skladáme klapky z očí a začíname sa obzerať okolo seba. Nasledujúcich 12 dní nás čakajú staročínske mestečká a dedinky, ale aj nádhera žltých hôr Huangshanu s bambusovými lesmi, vodopádmi, či opicami. Splavíme krištáľovo čistú horskú riečku, vylezieme až na samý vrch hôr, pochutnáme si na dobrom jedle u Shawna, nášho ďalšieho hostiteľa, neskôr na Pekingskej kačke po zdolaní Veľkého čínskeho múru aj po prechádzke pomedzi paláce a záhradami Zakázaného mesta. Dnes je to už všetko minulosť. Ostalo pár fotiek, suvenírov, nové priateľstvá, najmä medzi deťmi oboch sabinovských škôl, paličky k ryži a tam v diaľke, ktorú internet s takou ľahkosťou prekonáva, naša Karolína. Caroline, welcome to Slovakia. Krátke video – sprievodné k súťaži doplnené o pár fotiek z Číny si môžete pozrieť tu. A ešte niečo. Za rok je tu nová príležitosť. Môžete o ňu zabojovať s nami na krúžkoch robotiky a programovania, ktoré budú pracovať na našej škole už od septembra – podrobnosti sledujte na stránke školy czssab.edupage.org.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

•